V začiatku rozširovania kresťanstva spadalo hodnotenie homosexuálnych vzťahov, podobne ako iných odchýlok od kresťanského učenia, pod správu (jurisdikciu) cirkevných súdov. Tieto súdy podstatne zmiernili starogermánsku (teutonickú) prax, ktorá pasívnu formu homosexuálneho styku trestala smrťou. Obvyklé rozsudky cirkevných súdov raného stredoveku boli mierne a často ich mohlo nahradiť pokánie. Tento voľný postoj bol v tom čase bežný u nás, ale aj v iných európskych krajinách.

Od 11. storočia, boli prípady sodomie alebo nemravnosti proti prírode odovzdávané svetským súdom. Tie už preferovali návrat k smrteľným trestom pre páchateľov „ohavného hriechu“. Sodomiou bola označovaná nielen homosexualita, ale aj zoofília, neskôr aj styk s mŕtvolami, ukájanie sa na sochách a ešte neskôr masturbácia. Hexenhammer z roku 1487, známe skôr ako Kladivo na čarodejnice, vyhlásilo sodomiu za jeden z hlavných znakov čarodejníctva. To viedlo k častejšiu perzekúcii homosexuálneho správania. Podľa neho deti a mladiství neboli považovaní za obete prípadného sexuálneho konania, ale priamo ako spolupáchatelia a málokedy boli odsudzovaní miernejším trestom ako spoluvinník.

Prvý zákonník uplatňovaný v nemeckých krajinách bol Constitutio Criminalis Bambergensis z roku 1507. Jeho rozšírením bol Constitutio Criminalis Carolina, prijatý Karlom V. v roku 1532, ktorý potvrdil trest smrti za homosexuálne a zoofilne správanie, ale odtrestnil iné druhy sodomie.

Nemecké zákony nemali širšiu platnosť na území českých krajín. Platili tam nejednotné a zvykové normy práva, ktoré sa líšili od mesta k mestu. Sodomia bola posudzovaná ako sexuálny styk so zvieratami, dokonca tak bolo označené niekoľko prípadov odhaľovania genitálií na verejnosti. Pre „len“ homosexuálne správanie bol zavedený termín „vlašská sodomia“ s trestom smrti za jeho vykonávanie. Počty prípadov ktoré riešili súdy sa však nezachovali. V tých dobách ale mohla byť akákoľvek mimomanželská sexuálna aktivita kriminalizovaná a preto aj postihovaná.

Ako homosexuálne správanie (podľa dobových súdnych spisov), bolo v tejto dobe posudzované iba penetratívne správanie – teda análna súlož. Chýbajú informácie či orálny sex a vzájomná masturbácia sa vykonávala minimálne, alebo to nebol taký prehrešok voči vtedajšej morálke.

Prvý veľký pokus o jednotný trestný zákonník v naších krajinách bol v roku 1708 Constitutio Criminalis Josephina. Ale prvý reálne dodržiavaný trestný zákon, ktorý sa naozaj uplatňoval v celej rakúskej časti monarchii bol Constitutio Criminalis Theresiana z roku 1768. Článok 74, §6 z kapitoly zločinov proti dobrým mravom a čistote označuje za smilstvo proti prírode zoofilne a homosexuálne správanie, ale aj masturbáciu. Najprísnejšie trest bol za pohlavný styk so zvieraťom, ktorým bolo upálenie. Páchateľa aj zviera boli upálení aj vtedy, ak páchateľ zomrel pred vykonaním rozsudku alebo na mučidlách. Homosexuálny páchateľ bol spálený až po sťatí mečom. Za určitých podmienok – maloletosť, mentálny defekt či nedokončený sexuálny akt (teda bez ejakulácie) – mohol byť páchateľ odsúdený k dlhodobému väzeniu a telesným trestom. Zákon ďalej spravil trestným incest (rovnako pod hrozbou trestu smrti), pohlavný styk s mŕtvolami, neprirodzená chlipnosť medzi mužom a ženou, nemanželský styk. Veľkou priťažujúcou okolnosťou bol pohlavný styk s nekresťanmi (židom alebo moslimom).

Homosexuálne správanie nebolo trestané smrťou od roku l787. Vďaka zákonníku Constitutio Criminalis Josephina, ktorý zaviedol panovník Jozef II. Tento zákonník delil priestupky a činy na kriminálne a politicke priestupky, ktoré neriešili súdy, ale iba správne orgány. Vďaka tomu došlo ku odkriminalizování masturbácie, nemanželského pohlavného styku, „nemravnosti“ proti prírode medzi mužom a ženou a súlože s neveriacim. Homosexuálne správanie sa tak vďaka tomu hodnotilo ako priestupok a spadalo pod právomoc iba správnych orgánov. Zvyčajný trest bol väzenie alebo nútené práce či prípadne telesný trest (bičovanie). Rakúsko v poňatí monarchie bolo zrejme bolo prvou krajinou v Európe, ktorá zrušila trest smrti za homosexuálne správanie.

Nová verzia trestného zákona prijatá v 1803 previedla smilstvo proti prírode (§ 113 CC) pod právomoc súdov – aj keď chýbala presná písomná definícia deliktu. Vďaka tejto nepresnosti mohli byť potrestané aj iné sexuálne delikty vrátane masturbácie. Tento zákon však dekriminalizoval prostitúciu. Cisárskym dekrétom, ktorý bol vydaný v 1824 sa spresnilo, že smilstvo proti prírode možno považovať homosexuálne a zoofilne správanie trestané žalárom 6-12 mesiacov.

Nový trestný zákon, zavedený v 1852, známy ako Allgemeines Bundesgesetz bol v českých krajinách platný s menšími obmenami až do roku 1950 (v Rakúsku až do 1975). Kapitola 14 o násilnom smilstve, znásilnení a inom závažnom smilstve obsahoval § 129 ABG. Tento paragraf hodnotil homosexuálne a zoofilne správanie ako smilstvo proti prirodzenosti. Za tento čin bol vymeraný stanovený trest väzenia od jedného do piatich rokov. Ak bola obeť zranená až dvadsať rokov. Už nielen súlož, ale aj vzájomná masturbácia medzi osobami rovnakého pohlavia bola chápaná ako spáchanie činu. Ako páchateľ bola aj osoba, ktorá len pasívne strpela takéto správanie na svojom tele.

Prvá písomná zmienka o postihovaní homosexuality na Slovensku, resp. v Uhorsku je možne nájsť v Iurisprudentia Criminalis z roku 1751, článok 74, ktorý za análny súlož medzi dvoma mužmi stanovuje trest smrti. Iné formy homosexuálneho správania, ako napríklad lesbické aktivity, tento zákon vôbec nespomína. Codex Theresianus Criminalis a CC Josephina boli uplatňované aj vo východných územiach habsburskej monarchie. Paragraf 229, z roku 1843, ktorý poznalo uhorské trestné právo, zahŕňal homosexuálne a zoofilne správanie a trestalo homosexuálny styk väzením až na tri roky. Od roku 1852 bol Allgemeines Bundesgesetz v platnosti deväť rokov aj v uhorských krajinách. Keď sa dosiahla uhorská autonómia, vrátil sa do platnosti pôvodný zákon z roku 1843.

Novelou uhorského trestného zákona z roku 1878 (hlavne §241) bola znížená trestnosť homosexuálneho správania maximálne na jeden rok väzenia a až na päť rokov v prípade použitia vyhrážky či násilia. Toto uvoľnenie vo východných oblastiach monarchie a aj na slovenskom území bolo právne k homosexualite miernejšie ako v Čechách.

Lekárska veda sa začala k téme homosexuálneho správania vyjadrovať až začiatkom dvadsiateho storočia. Veda odporúčala, aby sa pri súdnych pojednávaniach trestných činov začalo rozlišovať medzi konštitučnou a získanou homosexualitou. Konštitučná sexuálna orientácia, ktorá sa podľa vtedajšej vedy dala liečiť, pretože bola považovaná za duševnú poruchu, ale bola postihovaná miernejším trestom.

Nezávislé Československo si nechalo trestný zákon z monarchie, aj keď s minimálnymi úpravami. Silnou snahou bolo zjednotiť české a slovenské trestné právo, podarilo sa to až v roku 1950 prijatím československého Trestného zákona. Rozdiely, ktoré tak dlho panovali, boli zapríčinené rozdielnym postojom vedy a právnych postojov k homosexualite ma jej kriminalizácie v dvadsiatych rokoch tohto storočia. Napríklad v roku 1924 bolo len v Prahe súdne prejednávaných 20 prípadov obvinenia podľa § 129 Trestného zákona. V tej dobre už bolo aj pravidlom lekárske, teda dnešným jazykom súdno znalecké vyšetrenie obvinených. Ak lekári stanovili diagnózu „konštitučná homosexualita“, znamenalo to poľahčujúcu okolnosť aj keď súd nariadil povinné liečenie.

Protektorát Čiech a Moravy, ktorý počas druhej svetovej vojny strácal svoju autonómiu, od roku 1941 „morálne delikty“ vrátane homosexuality hodnotil podľa nemeckých nacistických zákonov. Obvinení boli posielaní do koncentračných táborov. Napriek mnohým dátam, nezachovali sa počty takto odsúdených ľudí. Platnosť nemeckého trestného zákona zrušená v roku 1945.

Česko-Slovensko po Druhej svetovej vojne prijalo jednotný Trestný zákon 86/1950 Zb., v ktorom bolo homosexuálne správanie naďalej posudzované ako trestný čin. Za tento čin, podľa kapitoly VII, činy proti ľudskej dôstojnosti, §241, súd mohol uložiť trest do jedného roka väzenia. Ak bol partner mladší ako osemnásť rokov alebo obvinený za sex poskytol odplatu, bol trest od jedného roka do piatich rokov. Za prostitúciu mohol byť trest od šiestich mesiacov do troch rokov odňatia slobody.

Zrušenie trestnosti homosexuálneho správania medzi dospelými osobami (18+) prišlo až v novom trestnom zákonníku z roku 1961 (Zákon 140/1961 Zb.). Vďaka neistote vedcov zo zvedenia mladšieho človeka než je 18r, pretrvávala trestnosť homosexuálneho správania s mladistvým. Trestné bolo aj ak išlo o zneužitie závislosti, o pohlavný styk za odplatu a styk budiaci verejné pohoršenie (podľa § 244 ). Zákon ukladal trest od jedného do piatich rokov vo väzení.

Posledná právna zmena vo vzťahu k homosexuálnemu správaniu sa uskutočnila v roku 1990 (Zákon 175/1990 Zb.). Homosexualita bola zrovnoprávnená s heterosexualitou. Paragraf 244 bol zrušený a zákonom tolerovaná veková hranica pre homo- aj heterosexuálne pohlavný styk je pätnásť rokov. Homosexuálna prostitúcia nie je regulovaná zákonom odlišne od heterosexuálne, trestné je teda kupliarstva podľa §204 Trestného zákona. Trvá ochrana mladistvých pred ohrozovaním ich mravnej výchovy podľa §217 a pred zneužitím závislosti podľa §243 tr.z., bez ohľadu na sexuálnu orientáciu a správanie.

http://zpravodajstvi.ecn.cz/PRIVATE/logos/pravhist.htm

Budeme radi, ak budeme môcť pridať aj kapitolu o Slovensku…hádam čoskoro.

Ak máš otázky, kontaktuj nás, alebo nás navštív na našich aktivitách.